Napísal: Jan Joanis Haluza

Zverejnené: 06. 04. 2018


Rozhovor s Danielom Ilabacom (preklad)

Autor: Ez
Preklad: Jakub Sedláček
Originál: Jump Magazine vol. 9 (alternatívny zdroj: Issuu.com)

Ahoj Daniel. Najprv sa nám predstav.
Daniel: Volám sa Daniel Ilabaca a žijem v Moretone v Anglicku. Mám 22 rokov a parkouru sa venujem väčšinu svojho života.

Čo ťa inšpirovalo k tomu, aby si sa začal venovať parkouru?
Daniel: Hm... už od detstva som vnímal pohyb veľmi pozitívne, hlavne vďaka filmom Jackieho Chana. Práve tieto filmy ma inšpirovali k tomu, aby som vyšiel von a zažíval dobrodružstvá už vo veľmi mladom veku. V istom bode svojho života som sa začal dosť flákať po uliciach a rôznych gangoch, no a niekedy v tejto dobe som zbadal chlapca urobiť wall flip. Veľmi ma to zaujalo, a bol to asi prvý moment, ktorým som sa zamiloval do parkouru. Konečne som vo svojom živote mal niečo, čo ma mohlo hnať pozitívnym smerom.

V čom to bolo, že ťa pohyb tak pritiahol?
Daniel: Nešlo ani tak o pohyb, ako o osobu, ktorá ho robila. Toho času som bol obklopený ľuďmi, ktorí mi hovorili, že ich štýl života je taký aký má byť, a že presne to isté sa očakáva aj odo mňa. Tento chlapec bol iný, pri pohľade naňho som sa zasníval a uvidel seba ako zvládam všetky tie náročné cviky. V škole som tiež stretol chlapca menom Martin, ktorý bol skateboardista. V záhrade, pozdĺž plotu sme spolu hrávali dobrodružné hry a v noci sme chodievali von a predstierali, že sme ninjovia. Potom som na internete uvidel video “Ripley’s Believe it or not”, ktoré ukazovalo chlapcov z Yamakasi, a to bol ďalší bod kedy som si povedal, to je ono. Vidieť chlapcov v ich veku mi dávalo nádej, že keby som pokračoval v tom, čo robím, mohol by som byť jedného dňa tak dobrý, ako oni a vďaka pohybu byť šťastný po zvyšok svojho života.

Keď sa vrátime do bodu, kedy si videl toho chlapca, čo urobil capoeiru. Aké kroky si urobil kým si sa začal vedome a pravidelne venovať parkouru?
Daniel: Ak mám povedať pravdu, nemám poňatia. V tom čase nebol po mojom boku nikto, kto by ma viedol, alebo mi ukazoval správny smer. Proste sme šli s kamarátom ku stene a strávili sme celý deň skúšaním skočiť z nej salto. Dosť veľa prvých pokusov bolo hrozných, často sme dopadali na kolená, ale časom sme sa začali prirodzene zlepšovať. Veľa času som venoval backflipu, ktorý bol toho času tou najväčšou prekážkou. A potom, jedného dňa k nám prišiel ten istý Capoeira chlapík, ktorého som vtedy videl, a bol ohromený našimi schopnosťami. A tak sme si založili malú skupinu capoeiry a spoločne sme trénovali. Nebol to inštruktor ani tréner, bol to jednoducho len človek, ktorý miloval pohyb. Bol to samouk, ktorý sa všetko učil cez sledovanie videí. Všetky pokroky sme robili spoločne a neskôr sme spoločne vytvorili skupinu Flashkick.

Ako dlho to trvalo?
Daniel: Akonáhle sme ja a môj kamarát Martin začali robiť väčšie pokroky, chlapík, ktorý bol našim „učiteľom“ stratil motiváciu, pretože sme zrazu ovládali oveľa viac vecí než on. Takže Flashkick začal pomaly upadať, pretože skupina začala strácať vieru. Martin a ja sme sa teda rozhodli vyraziť do ulíc, motivovalo nás k tomu najmä vzhliadnutie Ripley´s.

Mal si vždy sklony k pohybu?
Daniel: Moja inšpirácia pochádza z pozitivity ľudí, ktorí ma obklopujú. Ako dieťa som napríklad začal korčuľovať s bratmi. Boli pre mňa ako nezničiteľní bojovníci, vždy som chcel robiť to, čo oni. Ale v korčuľovaní som sa zlepšoval veľmi rýchlo a časom som dokázal viac ako oni. Stratili prirodzenú motiváciu a s korčuľovaním bol koniec. No mne bolo jedno ako korčuľujú, či zvládajú to čo ja alebo nie, chcel som sa len hýbať s nimi.

Kedy si nakoniec začal svoju parkourovú cestu? Boli nejakí ľudia, ktorí ti slúžili ako zdroj motivácie?
Daniel: Nešlo o ľudí, inšpiroval ma najmä fakt, že vo Francúzsku existovali dospelí, ktorí sa parkouru denne venovali. To bolo pre mňa obrovskou motiváciou, aby som šiel von a skúšal rôzne veci. Keď som videl Jump London, vraveli tam, ako sa v detstve hrávali na ninjov. Vtedy som im naozaj veľmi chcel povedať, že som celé roky robil to isté, no stali sa veľmi rýchlo známymi, takže by to nepôsobilo dobre. Mysleli by si, že som nejaké náhodné dieťa, ktoré hovorí nezmysly. Takže som si povedal, že budem trpezlivo čakať a, ak nám to bude súdené, naše cesty sa opäť skrížia.

Premýšľam, kedy som si ťa prvý krát všimol...
Daniel: Nebolo to na Urban Music Festival v Earl´s Court? Pamätám si, že som vás tam videl.

Myslím, že nie. Prvý krát som ťa uvidel v miestnej televízii ešte v čase, keď ste používali prezývku Urban Monkey. Musíš uznať, že v tej dobe sa tvoril nový biznis a každý súperil o kúsok koláča v uznaní a pozornosti médií. Každý, kto disponoval istým kúskom talentu a nepohyboval sa v tejto oblasti bol videný ako nebezpečie a bol do istej miery odstavený. No živo si pamätám, ako som ťa videl v televízii a bol som dokonale unesený tým, čo tam predvádzaš. Členom svojho tímu som zdôrazňoval, že si niekto, koho by sme mali sledovať. Povedz nám niečo málo o Urban Monkey.
Daniel: Nato, aby som sa posúval vpred som sa musel stať vodcom nejakej skupiny. Vytvoril som preto Urban Monkey, čo bola vlastne skupina priateľov, ktorá sa spojila dohromady. No táto naša skupina nefungovala veľmi dobre, a tak sa po čase rozpadla. Rozhodol som sa teda osamostatniť a nájsť si svoju vlastnú cestu.

Čo myslíš tým, že nefungovala veľmi dobre?
Daniel: Nechcel som, aby ma ľudia brali ako niekoho lepšieho alebo ako niekoho, kto ako jediný motivuje ľudí, aby išli von a trénovali. Ja sám som bol na ceste poznávania seba samého a na takúto zodpovednosť som nebol pripravený.

Koľko si mal vtedy rokov?
Daniel: Myslím, že 17.

Dobre, poďme sa pozrieť bližšie na tvoj vlastný štýl. Začal si cestu sebapoznania, ale v ktorom bode si začal naozaj zreteľne vidieť zlepšenie tvojej úrovne?
Daniel: Tak toto je celkom zaujímavé. Predtým než som sa dostal k parkouru som nemal poňatie o tom, čo je veľké a čo malé, čo je dosiahnuteľné a čo nie. Double backflip pre mňa nebol o nič ťažší ako samotný backflip, bola to len pridaná rotácia. Všetko som posudzoval na základe vlastných skúseností. Ale ako roky išli som najmä pomocou internetu zisťoval ako sa ľudia hýbu. Časom to začalo ovplyvňovať moje chápanie toho, čo je „veľké“ a čo je „malé“.  Pamätám si, ako v Londýne Chase urobil 720 butterfly zo steny. Nikdy dovtedy som to neskúšal, ale akonáhle som to videl na vlastné oči, pomyslel som si, že to zvládnem a zvládol som... Dopadol som na kolená a každý reagoval štýlom „Čo to robíš?“, no ja som sa zdvihol, skúsil som to znova a ustál som to.

Je nejaká technika, ktorá ťa naozaj potešila, keď si ju prvýkrát zvládol?
Daniel: Nemyslím si, že by to bol jeden pohyb. Teším ma, že sa môžem hýbať a cez pohyb vyjadriť sám seba, to niektorí ľudia v mojom okolí nemôžu. Viem, že je to zlé, ale v istom zmysle som miloval unikanie pred políciou. Ten adrenalín, utekanie cez strechy, preskakovanie veľkých medzier, žiadne obmedzenia, len voľné skákanie a behanie medzi budovami. Bolo to proste krásne, keď som bol vo vzduchu, teraz mi toto všetko dáva parkour.

Nick Whitcombe mi hovoril, že kedysi ste dosť často utekali pred políciou. Prečo?
Daniel: Často sme sa šplhali na strechy. Medzi 15 a 18 rokom života som sa často cítil sám. Viem, že pre Nicka a ostatných chlapcov som bol inšpiráciou, no mne chýbal niekto blízky, s kým by som mohol zdieľať svoje pocity. A tak som chodieval so slzami v očiach na strechu Wetherspoonovej krčmy a kričal na plné pľúca. Teraz viem, že som proste len chcel cítiť emócie. To, že som vyliezol na tú strechu, bola cesta ako vidieť svet vlastným spôsobom. Bol to môj svet, moja realita. Bolo pre mňa neskutočne povznášajúce pohybovať sa po strechách tak ďaleko od všetkých tých ľudí tam dole. No a keď som na tejto streche sedával denne, časom si ma všimla aj polícia. Cítil som sa frustrovaný a vedel som, že nikto z nich by ma nepochopil, a tak som utekal preč. Časom som prestal utekať a snažil som sa polícii vysvetliť dôvody svojho konania, no mnohokrát ma zatkli. Odvtedy sa snažím vždy vysvetliť čo a prečo robím. No aj tak sa z toho v Moretone stal veľký problém a dosť vecí sa nedávno stalo, ale je to niečo na čom pracujeme.

Zákaz parkouru v Moretone je všeobecne známy. Pomazané strechy a rôzne hroty... Čo si o tom myslíš?
Daniel: Chápem, že ľudia sa vždy budú stavať negatívne k veciam, ktoré nechápu. Rozumiem komunite Moretonu a tomu, že sa spojili proti parkouru, ale je to spôsobné najmä tým, že im nikto nevysvetlil čo vlastne parkour je. Všetci len predpokladajú, že je to zlé, no ich rozhodnutie musíme prijať.

Naozaj si myslíš, že keby si tomu venoval čas s vysvetlil by si im, prečo robíte to, čo robíte, pochopili by to?
Daniel: Áno. My sme s tým už dokonca aj začali, no je to príliš pomalý proces. Veci, ktoré sa stali sa už nedajú odčiniť, a preto je veľmi náročné presvedčiť ľudí, ktorí nás toľko rokov videli ako neposlušných a vzdorujúcich jedincov, že to čo robíme nie je až také zlé ak vyzerá. Nepomáha tomu ani fakt, že sem k nám chodí trénovať množstvo traceurov a na mnohých budovách je možné vidieť určité poškodenia. Ako som už povedal, pracujeme na tom a pevne veríme, že sa to bude pomaly zlepšovať.

Je pravda, že sa tu rozvíja akadémia?
Daniel: Áno, je to pravda. Wirralská rada zatvára všetky knižnice a budova, ktorá bola vo vlastníctve Beachwoodu, bude patriť opäť komunite. Posledný rok a pol som s jedným chlapíkom pracoval na vízii pre budúcnosť. Nejde len o parkourové centrum, bude sa to volať „Movement Matters“ („pohybové záležitosti“, ale tiež „na pohybe záleží“ – anglické slovo s dvojakým významom, pozn. red.). Bude to miesto, kde sa budú dať robiť rôzne veci a každý si tu nájde to svoje.

Ja úžasné počuť, že, vzhľadom k množstvo negatívnych vecí, sa deje niečo pozitívne. Kedy to rozbehnete?
Daniel: Dúfam, že proces stavania začne už koncom tohto roku. Máme 70 000 libier a požiadali sme o dotáciu vo výške 1,5 milióna.

Ako vidíš súčasnú svetovú scénu parkouru/freerunningu?
Daniel: Ak mám povedať pravdu, príde mi to trochu prázdne. Z videí, ktoré som videl, mi príde, že sa tam ľudia hýbu, akoby, bez zmyslu, nevidím v tom žiadnu dušu.

Myslím, že v tomto bode s tebou mnohí nebudú súhlasiť. Zmienil si sa, že si často chodieval poza školu. Čo ťa k tomu viedlo?
Daniel: Bolo mi povedané, že som dyslektik a že nedokážem čítať alebo písať. Dostal som sa do bodu, kedy som sa musel rozhodnúť, či tento fakt prijmem a budem pokračovať v štúdiu, pretože je to pre mňa správne, alebo  budem chodiť ďalej poza školu a šplhať po stromoch. Teraz si uvedomujem, že to nebolo preto, že by som nevedel čítať alebo písať, ja som proste nechcel, a v tom bol ten problém. Pamätám si učiteľa, ktorý mi povedal: „šplhaním po stromoch sa nikdy nikam nedostaneš.“ Ako veľmi sa len mýlil.

Odľahčime trošku.  Aký bol tvoj prvý profesionálny projekt, ktorý si robil?
Daniel: Bola to reklama pre značku Rogers.

Ktorú prácu zo všetkých profesionálnych projektov si si užil najviac?
Daniel: Wow, ťažká otázka. Projektov, ktoré mali potenciál stať si vynikajúcimi bolo mnoho, ale pretože mi nebola daná voľnosť a nemohol som v nich ukázať, kto naozaj som, časom som o ne stratil záujem. Ak mám povedať pravdu, tak najzábavnejšou činnosťou sú pre mňa workshopy. Jeden z tých najlepších bol v Taliansku so Sebastiánom Foucanom a s Olegom Vorslavom. Boli sme tam 4 dni, z ktorých väčšinu času sme strávili rozprávaním sa s rôznymi ľuďmi. Každý čakal, že sa budeme hýbať, no takto sme im ukázali, že sa neberieme ako niekto odlišní, že sme rovnakí ako ktokoľvek z nich. Poslednú noc sme sa hýbali všetci spoločne. Počas večera som si vyhliadol zvláštnu prekážku, na ktorej som chcel skúsiť niečo ambiciózne, a tak som požiadal DJa o vypnutie hudby, nakoľko som sa nemohol sústrediť. Rozbehol som sa z drevenej plošiny a skočil perfektného precisiona na zábradlí. Keby som to urobil pred meetingom, všetci by začali tlieskať a jasať, no v tento posledný večer sa nestalo nič, hudba začala opäť hrať a každý pokračoval v tom, čo robil. Vtedy som prvýkrát cítil, že sa môžem pohybovať okolo ľudí, ktorí mi rozumejú, v tej chvíli som tam cítil naozaj silnú energiu.

Ktorá zem bola z tvojich ciest najlepšia?
Daniel: Chile. Veľmi sa snažia stať sa súčasťou svetovej parkourovej komunity, no keď sme tak spolu sedeli vysvetľoval som im, že práve oni majú to čo Európa už nemá. Neznalosť parkouru im dáva neskonalé možnosti, nevinnosť, voľnosť a možnosť si jednoducho len užívať radosť z pohybu. Na druhej strane tu máme Rusko, kde sa predo mňa postavilo množstvo ľudí, ktorí mi chceli ukázať, čo vedia a odo mňa potom očakávali, že urobím niečo iné.

Keď si teraz už známy, stáva sa ti, že sa ťa deti snažia zaujať, namiesto toho, aby to robili všetko pre seba?
Daniel: Áno, je to frustrujúce. V Rusku to bolo niečo ako obrovský jam a cítil som sa tam naozaj trápne. Bolo to smutné, no nemohol som sa tam pohybovať a dať im sám seba. Necítil som sa tam vôbec príjemne, a tak som tam len stál a rozprával som sa s ľuďmi, s ktorými som potreboval. David Belle tam bol tiež a cítil sa podobne. Tiež tam len stál a usmieval sa.

Si spokojný so svojou súčasnou úrovňou?
Daniel: Pozri, moja pozícia je ďaleko za mojimi parkourovými schopnosťami. Vďaka tomu, čomu verím, som zmätený, pretože neviem, čoho som schopný. Niekedy ma to desí. Nedávno som stál v korunách stromov sa hovoril si: „mohol by som pokojne skočiť dolu“ a keby som mal dôvod naozaj to urobím. Vždy nakoniec záleží  na dôvode. Parkour robím pretože cez neho môžem pomáhať ľuďom a odpovedať na ich otázky. Môžem sa s nimi stretávať a zdieľať s nimi svoje životné skúsenosti a možno im aj pomôcť lepšie pochopiť samých seba. Nevravím, že to čo hovorím, je vždy správne, ale som v pozícii, z ktorej môžem ovplyvňovať ľudí. Keby som mal naozaj veľký dôvod, tak neexistuje nič, čo by ma mohlo zastaviť pred tým, aby som urobil niečo, čo chcem. Stál som na tom strome a túžil som z neho skočiť.

O akej výške sa bavíme?
Daniel: Bolo to vysoko, niečo okolo 30 stôp (9m) v miestom lese.

To ma privádza k otázke, ktorá je medzi parkouristami veľmi diskutovaná. Ako sa vyrovnávaš so strachom? Povedzme, že sa pripravuješ na ambiciózny skok medzi strechami pre reklamu, alebo niečo podobné. Čo sa ti vtedy deje v hlave?
Daniel: To bolo napríklad v Elephant & Castle v Londýne a chystal som sa na cat leap, ktorý bol síce nad moje schopnosti, no cítil som potrebu ho urobiť. Adrenalín v mojom tele začal stúpať a cítil som sa naozaj nervózne. A potom som si uvedomil, že to nie je dobre, pretože som sa snažil pripraviť na niečo, o čom som sa ešte nerozhodol, že to urobím. Ešte nie som v tej situácii, tak prečo sa pripravujem na niečo čo sa ešte nestalo? Myslel som na budúcnosť, aj keď som vedel, že jediná vec, ktorej sa môžeme držať je prítomnosť. Prijal som teda fakt, že nad budúcnosťou nemám kontrolu a práve vďaka tomu mi tep opäť klesol k normálu a ja som sa ukľudnil. Potom som urobil asi 15 krokov späť, rozbehol som sa a dal do toho všetko. Hneď ako som skočil zo zábradlia som vedel, že to nezvládnem, prijal som teda fakt, že nemám kontrolu nad tým, aký to bude mať výsledok. Na pol ceste vzduchom som sa prispôsobil, natiahol nohy, narazil do steny a spadol na zem. Bola to len otázka sekúnd a nič sa mi nestalo.

Naozaj si sa nezranil?
Daniel: Nie, vôbec nie.

Je pre teba ťažké v tejto dobe hľadať motiváciu?
Daniel: Nie. Je to ako keď sa dieťa teší na Vianoce, večer si ide ľahnúť s pocitom, že ďalší deň bude jedinečný. Každý deň idem do postele s veľkým úsmevom na tvári.

V čase, keď si začínal, bolo všetko nevinné. Neboli k dispozícii žiadne zdroje, z ktorých by sa dalo učiť. Dnes je naopak všetko na zlatom podnose a deti sa učia omnoho rýchlejšie. Myslíš, že je to dobre?
Daniel: Či už sa učíš pomaly, alebo rýchlo, pokiaľ sa neučíš všetky dôležité veci, na konci dňa si len osoba, ktorá sa nejak pohybovala. Dnes sa často stretávam s ľuďmi, ktorí sa nehýbu s nadšením a vášňou, ale ide im len o to, aby sa daný cvik naučili, no potom sa z toho vytráca to čaro. Možno so mnou nebudete súhlasiť, no ja to takto cítim.

Je známe porekadlo: „Vždy je niekto lepší, ako si ty“. Tlačí ťa táto myšlienka vpred?
Daniel: Ani nie. Nikto na svete nemôže byť lepší Daniel Ilabaca, ako ja sám. S nikým sa neporovnávam. Pokiaľ je nejaký chlapec, o ktorom sa hovorí, že je výnimočný, poprajem mu veľa šťastia a dúfam, že na svojej ceste nájde to, čo hľadá. Nič z toho ma ale neovplyvní, pretože som najlepší v tom byť mnou.

V minulosti si vyjadril svoj negatívny postoj k súťaženiu. Prečo si teda súťažil v MTV?
Daniel: Áno, bola to súťaž, ale zároveň to bola Amerika. A všetci vieme, čo Amerika robí svet. Amerika je miesto, kde sa určuje, aký zmysel budú alebo nebudú veci mať.

Ani trochu s tebou teraz nesúhlasím. Hlavne keď sa bavíme o parkoure, ktorý vznikol v Európe.
Daniel: Dobre. Zúčastnil som sa preto, že mi to dávalo príležitosť predstaviť parkour na mieste, kde mnoho ľudí nerozumie tomu, čo vlastne parkour je.

Ale v USA už existujú rozkvitajúce komunity.
Daniel: Snažil som sa to zmeniť, ale bohužiaľ som nikdy nebol súčasťou takej skupiny. Napríklad som úmyselne vynechal niektoré epizódy súťaže, pretože som vedel, že tam budú ľudia, ktorí chceli vyložene ukazovať, čo všetko dokážu a ja som naozaj netúžil dokazovať, že ja toho viem viac. Toto som robiť nechcel, bol som tam z iného dôvodu, a to preto, aby som ľuďom ukázal parkour v správnom zmysle.

Myslíš, že si dosiahol to, čo si chcel?
Daniel: Do určitého stupňa áno. No pozri sa na Ameriku, stále je tam mnoho ľudí, ktorí absolútne netušia, čo to parkour vlastne je. Šťastím bolo, že nás MTV neposlúchalo a ľudia začali strácať záujem.

Čo myslíš tým, že neposlúchali?
Daniel: Sústredili sa len na koncept show a na to, čo si mysleli, že ľudia chcú vidieť. To čo potrebovali bolo viac než len parkour. Ľudí nezaujímajú parkouristi, ktorí si idú zasúťažiť len ako priatelia.

Pôvodne to malo 12 epizód, však?
Daniel: Áno, 12 epizód. Pozvali skupiny ľudí a povedali im svoj pohľad nato, ako by malo predstavenie vyzerať. Väčšie skoky, väčšie saltá... a tiež tlačili chlapcov aby  medzi sebou viac súťažili. Bol som sám. Išlo vidieť, že ostatní držia pospolu a nechcú vystúpiť zo skupiny. Všetci to brali ako expozíciu, takže som v tom bol proste sám.

Takže nakoniec to pre teba nebola príliš príjemná skúsenosť, že?
Daniel: Radšej by som prežil tie najhoršie veci, ktoré by otestovali, kto naozaj som, než ísť tam znova.

Ak si dobre spomínam, tak to nakoniec skončilo v polovici.
Daniel: Áno, skončili to. Je dobré, že si uvedomili svoju chybu, teraz si dobre rozmyslia, či sa pustia do ďalších dielov. To, o čom si mysleli, že bude fungovať, nefungovalo. Pritom keby počúvali, úspech by bol totálny a revolučný. Vydláždilo by to cestu ostatným.

Je ten koncept podľa teba mŕtvy?
Daniel: Áno je. Keď ma prvýkrát kontaktovali kvôli pilotnej show, myšlienka bola, že to bude súťaž. Strávil som viac ako rok plánovaním s Victorom Bevinom, ako by sme to urobili, aby ľudia dokázali zachytiť našu správu. No a tak sme prišli s myšlienkou 3 kôl. To posledné kolo bol síce pravý opak toho, čo sme chceli, ale v tých dvoch predchádzajúcich sme chceli dokonale vyjadriť, kto skutočne sme.

Povedz mi o situácii s rýchlostným kolom.
Daniel: Mal som rovnaký pocit, ako vtedy v Elephant & Castle a pripravoval sa na veľký skok. Stál som tam s Pipom a čakal kým MTV dokončí rozhovory s ostatnými. Bolo to veľmi frustrujúce, pretože tie prekážky boli priamo pred nami a my sme ich túžili prekonať. Nervy teda začínali pracovať. Pip je silná osobnosť a má silu na prekonávanie prekážok, takže to s prehľadom zvládol. No a potom som mal ísť ja. Vedel som, že ma testujú, a že je to pre na obrovská príležitosť. Adrenalín začal pracovať a ja som bol poriadne vystrašený, zavrel som teda oči a začal sa modliť. Boh mi povedal, že je to moja chvíľa. Zrazu všetok môj stres zmizol a ja som bol kompletne pripravený. Rozbehol som sa a vyhral.

Takže pilotná epizóda vyšla dobre?
Daniel: Áno, ale je smutné, že nás nezahrnuli do ďalšej série. Predpokladali totiž, že sa pridáme neskôr. Keď sme zistili, že to bude ten istý formát ako predtým, namietali sme, že to robiť nebudeme. Nie som pokrytec, aby som robil to isté ako v úvodnom čísle. Preto som do toho väčšinu času nedával srdce.

Bola tam nejaká skutočná hádka?
Daniel: Áno, bola. Jedného dňa keď sme len tak posedávali, som povedal, že by sme to celé mohli zvládnuť omnoho rýchlejšie, keby sme nechali jednu osobu reprezentovať celú skupinu. Povedal som, že som ochotný sa okamžite postaviť a v mene celej skupiny ukázať, ako by jednotlivé epizódy a aj celá show mali vyzerať. Victor Bevine ma odviedol preč a povedal: „Ty nie si o nič viac ako ktokoľvek v skupine. Kto si, že si trúfaš hovoriť za nás všetkých?“ Odpovedal som mu, že má pravdu a odišiel som. Tiež som mu ale povedal, že svojim konaním ma vlastne vyhodili zo skupiny, veď ja som len chcel aby to lepšie fungovalo. Nechcel som byť už viac ich členom.

Bolo rozhodnutie nadobro odísť z WFPF uvedomelé?
Daniel: Určite bolo. Pokiaľ ma niekto bude zhadzovať a hovoriť mi, že sa od ostatných nijako nelíšim, tak nechcem mať nič spoločné s nimi ani s tým čo robia.

Musím sa priznať, že som nikdy nevidel žiadnu epizódu od MTV. Keď to tak skoro ukončili, znamená to, že to nemalo žiadne ukončenie a len to proste stiahli z prenosu?
Daniel: Áno, je to mŕtve. Teraz sa snažia vymyslieť niečo nové z tohto žánru čo by mohlo mať úspech.

Keď si v prípade parkouru človek niečo zarobí, zväčša prevládajú všetky nepríjemnosti okolo. Skoro sa mi chce povedať, že je to odsúdené k zániku. Presuňme sa ale k samému začiatku, čo by si poradil tým, ktorí by chceli nasledovať tvoju cestu a stať sa profesionálmi?
Daniel: Povedal by som im, nech si idú za svojim snom, ale nech neostanú sklamaní, keď nevyjde. Tešte sa z toho, čo máte, z rodiny, z priateľov... Ako povedal Muhammad Ali: „Ak máš byť smetiarom, buď tým najlepším smetiarom, akým dokážeš byť.“ (pôvodný citát pochádza od M. Luthera Kinga, pozn. red.)

Mnoho ľudí si myslí, že pracovať na filmoch a reklamách je úžasné. No aj keď to má množstvo pozitív, niekedy to môže byť veľmi zdĺhavé a nudné. Mohol by si nám niečo povedať o tom, aké to skutočne je?
Daniel: Nie všetko je zábava, niekedy je to naozaj náročné. Najmä po mentálnej stránke, mám koľkokrát čo robiť aby som sa dokázal neustále sústrediť. Väčšina ľudí odo mňa očakáva omnoho viac, než som im ochotný dať. Všetko to potom na konci dňa cítim.

Aj napriek tomu si to užívaš?
Daniel: Užívam si to najmä vďaka faktu, že som zistil, kto v skutočnosti som. Pre niekoho, kto to nevie, by táto práca bola omnoho náročnejšia, pretože by sa snažil pretvoriť do podoby, akú chce režisér. No nikto predsa nechceme aby po nás šliapali, chceme aby ľudia ocenili náš prínos pre danú prácu.

Aký druh hudby práve teraz poslúchaš?
Daniel: Kresťanský Hip Hop a čokoľvek, čo sa dotkne mojej duše.

Ty sám si veriaci. Ako ti tvoja viera pomáha v parkoure?
Daniel: Pomáha mi pri všetkom čo robím. Ježiš je jediná osoba, ku ktorej vzhliadam a každý deň sa snažím byť viac ako on.

V kancelárii máš dosť veľa zariadenia na natáčanie. Youtube je jeden z najväčších nástrojov pre celosvetové šírenie myšlienok, ako veľmi je to pre teba dôležité?
Daniel: Posledných niekoľko rokov som sa tomu venoval naozaj intenzívne, keďže je to naozaj skvelá marketingová pomôcka, aby som svoju prácu dostal na scénu. Práve teraz sa ale oveľa viac sústredím na trávenie času vonku a na internete trávim omnoho menej času ako kedysi. Viem, že pre ľudí je to skvelý spôsob, ako ukázať, kto naozaj sú, ale ja sa momentálne držím skrátka a vymýšľam nové stratégie ako sa prejaviť, iným spôsobom.

Chystáš niečo nové?
Daniel: Áno, niečo sa chystá.

To naozaj rád počujem. Čo je podľa teba potrebné nato, aby bol z niekoho perfektný traceur?
Daniel: Emócie, a to ako sa prezentujú. Nie len cez jazyk nášho tela, ale cez dušu. Ak chceš naozaj ukázať to čo máš v duši, snaž sa nemyslieť stereotypne a skús pristupovať k prekážkam inak ako ostatní.

Zaujalo ma video, v ktorom si sa pohyboval cez detské ihrisko inštinktívne a s dokonalou presnosťou nôh. Ale určite máš aj dni v kancelárii, kedy nič nejde tak ako by si chcel.
Daniel: Celkom často. Vtedy sa zastavím, dobre o tom popremýšľam a vrátim sa presne tam, kde som bol.

Trénuješ v prostredí gymnastickej telocvične?
Daniel: Nie. Je to snový svet, kde si človek len ničí techniku. Keď som bol v telocvični, len som sa tam tak pofľakoval a skúšal blbosti, ale nikdy som to nevnímal ako spôsob na zlepšenie techniky.

Keď sa už bavíme o zlepšení techniky. Vidím, že na záhrade si staviaš obrovské zariadenie z tyčí. Čo to presne je?
Daniel: Je to môj momentálny projekt. Už dávno som mal v pláne rozložiť starú štruktúru. Spôsob akým celé dielo staviam je stelesnením toho, ako veľmi sa chcem báť a aká veľká prekážka to pre mňa má byť. Keď sa pred to postavíš, vyzeráš ako trpaslík, a presne to ja chcem. Chcem vytvoriť prekážku, ktorá bude odlišná od všetkých ostatných, taká, akú ešte nikto nikdy nevidel. Chcem ju skrotiť a nakoniec ovládnuť. Dal som jej meno archa a nejaký čas na nej chcem stráviť sám, rozvíjaním vlastných schopností, až neskôr sem zavolám ostatných.

Držíš nejaký druh diéty?
Daniel: Nie, milujem jedlo.

Máš šťastie, že máš rýchly metabolizmus.
Daniel: Jem všetko na čo mám chuť, no keď sa dostanem do bodu, kedy si budem musieť strážiť čo a kedy zjem, tak si to strážiť budem.

Máš nejaký zabehnutý tréningový režim?
Daniel: Nie je to niečo na čo by som sa denno-denne sústredil, všetko záleží na okolnostiach.

Keby si sa mal vzdať niektorej z nasledujúcich vecí, ktorá by to bola? Rýchlosť, flow (plynulosť) alebo precíznosť?
Daniel: Vzdal by som sa flow, pretože tá súvisí s krásou a ja som krásny aj bez nej, takže tú stratu by som uniesol.

Takže si aj skromný, paráda. V čase rozhovoru si akurát dokončil Brink Tour. Povedz nám niečo o tejto skúsenosti.
Daniel: Môj manažér kontaktoval hernú spoločnosť s nápadom urobiť propagačnú cestu pre novú hru Brink. Výzvou bolo precestovať 8 rôznych európskych miest. Počas cesty sme sa stretli s komunitami, s ktorými by som sa inak nikdy nestretol. Bolo to náročné, pretože sme každý deň trávili pohybom. Počas našej cesty sa mi stala zaujímavá vec, pristihol som sa ako držím pôst. Nikdy som nevidel v pôste hlbší význam, ale z nejakého dôvodu som nemal potrebu jesť. Cítil som, ako sa stávam každým dňom silnejší a odolnejší, bol to skvelý pocit.

Dnes si mi hovoril, že počas cesty cez Francúzsko si sa náhodou stretol s Davidom Bellom, a že to bola veľmi užitočná skúsenosť. Povedz nám o tom niečo.
Daniel: Bolo to ako osud. Dlho som vedel, že naše cesty sa jedného dňa stretnú, ale nevedel som kedy to bude. Vedel som, že musím proste žiť svoj život a zvyknúť si nato. Počas našej zástavky v Lisses som sa stretol so Sebastiánom Foucanom, prehodili sme niekoľko slov pre kameru a potom sa mi zveril, že volal s Davidom, a ten by ma rád videl. Potešilo ma to, aj keď som to vedel už dlhšie od Kazumy, môjho dobrého priateľa. Sedeli sme vtedy v Dame Du Lac a ja som si mlčky robil svoje veci, a zrazu som zbadal, že pod stromom sedí nejaký chlapík. Inštinktívne som vedel, že je to David. V jednom bode som ho nevidel, no predpokladal som, že tam stále je. Šiel som teda ďalej a zrazu som uvidel Davida, ako kráča oproti mne. Keď som sa rozhliadol, uvidel som brata ako s veľkou skupinou, vrátane kamier, ako kráča k nám. Chvíľu sme točili, no potom bol môj brat požiadaný, aby odišiel zo záberu. Keď som sa naňho potom pozrel, bolo vidieť, že nie je v poriadku. Povedal som teda Davidovi, že za ním potrebujem ísť, zložil som si mikrofón a nasledovaný Davidom, som sa vydal za bratom. Všetci sme išli do Lisses a neskôr k Davidovi domov. Poslúchali sme hudbu, odpočívali a veľa sa rozprávali. Nebudem veľa prezradzovať, ale budúcnosť vyzerá dobre.

Paráda. Myslím, že nie je lepší spôsob, ako to ukončiť. Ďakujem, že si si urobil čas na náš rozhovor.
Daniel: Bolo mi potešením. To, že si si urobil čas a išiel za mnou až do Moretonu pre mňa veľa znamená.