Napísal: Jan Joanis Haluza

Zverejnené: 02. 05. 2018


Cesta bojovníka- rozhovor s Davidom Bellom (preklad)

Preklad: Jan “Joanis” Haluza
Zdroj: Parkourpedia.com

Nasledujúci text je prekladom rozhovoru s Davidom Bellom, ktorý bol vytvorený vo februári 2009 tesne po natáčaní Banlieue 13 Ultimatum. Preklad toho článku nebol jednoduchý, pretože rozhovor musel byť najprv preložený z francúzštiny  do angličtiny a následne do slovenčiny. V najväčšej možnej miere sme sa snažili Davidove odpovede preložiť tak, aby sa zachovalo jeho zdieľanie aj tón. (Poďakovanie patrí Raphaelovi Kosterovi za samotný rozhovor a Benjaminovi Mossému za preklad do angličtiny)

*Upozornenie: nasledujúci článok obsahuje nevhodné, vulgárne výrazy.

Prečo si sa rozhodol stať z hasiča hercom/kaskadérom?
Potom, ako som bol hasičom, som nastúpil do armády. Bol som v námornej pechote. Bolo to náhodou, že som sa ocitol vo filmovej branži, nebolo to moje vysnené povolanie. Nebolo to niečo, čo by som chcel od útleho veku, chcel som aby bol môj šport známy, aby bol parkour uznávaný. Môj brat ukázal nejaké svoje krátke videá médiám a im sa to zapáčilo, to ma doviedlo k filmu. Ale herectvo rozhodne nebolo niečo, čo som chcel pôvodne robiť. Teraz keď v tomto odbore som, užívam si to a nechcem takou príležitosťou plytvať. Keď sa mi naskytne možnosť hrať vo filme, využijem ju. No momentálne neplánujem v tejto oblasti robiť nejakú kariéru. Bol som neuveriteľne spokojný s prvým Okrskom 13. Už tak mi stačilo, že toto budem môcť povedať svojim deťom. Keď som prácu na Okrsku ukončil, povedal som si: „ Aj keby to bolo len toto, som rád, že parkour ma sem priviedol- môcť ukázať parkour verejnosti a stať sa známym.“ Čo sa týka zvyšku, nebudem si robiť plány k tomu čo je a čo sa nestane.

Vyjadruješ sa, akoby si neurobil žiadne rozhodnutie, akoby sa to všetko stalo náhodou...
 Ale tak sa to proste stalo! Nikdy som nemal žiadnu stratégiu, nikdy som sa nesnažil predať vo filme. Nikdy som o nič nežiadal, všetko to začalo dokumentom, ktorý televízia vysielala. Odtiaľ som bral, čo mi ľudia ponúkali. Ani pri zatiaľ poslednej veci, Perského princa (pozn. prekl. Prince of Persia), som sa o prácu neuchádzal, boli to oni, kto ma kontaktoval počas natáčania B13U. Volali mi asi 4x a naliehali aby som pre nich pracoval. Pracoval som na inom filme, takže sme sa dohodli, že pre nich budem robiť, keď budem mať voľno. Dnes je parkour používaný všade vo filmoch, akonáhle sa objaví nejaký skok či preteky, hneď príde na rad parkour. Teraz si to všímame, skoky vyzerajú inak.

Aký je pre teba rozdiel medzi prípravou na filmové skoky a osobným tréningom?
Robím zhruba to isté. Parkour, s tým som už na konci. Ľudia sa začínajú o umenie dosť zaujímať, ale ja som ho už preskúmal. Zaujímam sa aj o iné veci. Keď sa so mnou niekto rozpráva o parkoure nepoviem mu, že je neskoro, väčšinou odpoviem: „Mal si prísť keď som mal 20, to som bol naozaj motivovaný! Parkour bol pre mňa každou minútou života.“ Teraz by som sa mohol naučiť napríklad hrať na gitaru, alebo niečo podobné. Je pre mňa proste dôležité vedieť aj iné veci, parkour nie je jediná vec v živote. Keď mi ľudia hovoria „parkour je super, musím ho robiť“, ja sa zaujímam aj o iné veci. Parkour je tréningová metóda, ktorú by človek mal robiť, pretože pomáha v premiestňovaní sa v meste aj v prírode a učí adaptácii. Pre mňa je ale naučiť sa parkour rovnako dôležité, ako naučiť sa iné veci, napríklad varenie, vedieť opraviť auto alebo pomôcť niekomu so zástavou srdca. To je pre mňa základ života. Nie som ako nejaký osemdesiatročný guru, ktorý neustále opakuje tie isté údery. Je veľmi pravdepodobné, že takýto človek nikdy nebojoval v skutočnom živote, povedal by som mu: „prestaň s údermi, uvoľni sa, ži normálne a užívaj si život.“ Keď sa človek zameria na jednu vec, nie je v tom žiadna pružnosť, tak by som skončiť nechcel. Keď dostaneš svoj prvý diplom prvej pomoci, neznamená to, že budeš zachraňovať ľudí každý deň. Je to o tom, že keď sa niečo stane, budeš vedieť, ako reagovať. Parkour som vždy trénoval s podobným stavom mysle. Takže seriem na ľudí, ktorí mi hovoria „héj, urob demo alebo tak niečo...“ Netrénoval som parkour aby som robil cirkus, pre mňa je to niečo osobné. Proste sa stal slávnym, ja nie som ten, kto ho dal na internet.

Je toto dôvod tvojich nezhôd s Yamakasi, ktorí posunuli parkour do filmov a show?
Nie, keď o tom premýšľam s Yamakasi nemám spor. Ja len trénujem to, čo ma naučil môj otec, keď počúvate ich, povedia vám, že robia to, čo sami vytvorili. A to žijeme všetci na tom istom mieste. Skupina Yamakasi dokonca už ani neexistuje, všetci odišli, teraz je to „Majestic Feorce“. Keď bola Yamakasi, bolo to ako „sme Yamakasi, to je šport“. Teraz sa prikláňajú k Parkour Generations, pretože ten projekt dobre funguje. A ja sa pýtam, prečo? Mali sme prostý šport, prečo mu každý chce dávať nové meno? „Je to ako parkour, ale hovorí sa tomu free running...“ Ale je to parkour! Keď navštívite akúkoľvek zem na svete, povedia vám: „Hráme  futbal, volejbal.“ Názov športu sa nemení, tak prečo meniť meno parkouru? Ibaže by na tom chcel niekto zarobiť, a potom mohol povedať „ ja som zakladateľ nového športu, je rovnaký ako parkour, až nato, že sa skáče na jednej nohe“. Zmeniť jednu vec, aby mohol povedať, že je zakladateľ a mohol tak urobiť kšeft. Cieľom parkouru ale nie sú peniaze, nie je v ňom žiadny oficiálny cieľ. Parkour by mal byť predávaný tým, ktorí sa ho chcú naučiť. Nevadí, ak nemajú peniaze, tie nato netreba, stačí kvalitný pár topánok a to je všetko. Všetci teraz hovoria, „bude sa otvárať akadémia“ a „bude parkourové centrum, blablabla“. Ale ja som sa naučil parkour vonku, skutočný parkourový tréning má byť totiž vonku. So svojimi centrami si môžete robiť čo chcete, napríklad tam dať niekoľko žineniek, ale ľudia vždy skončia vonku.

Čo ťa viedlo k tom aby si vytvoril parkour?
Naučil ma to otec. Videl a počul som množstvo vecí, ktoré dokázal ako hasič- bol naozaj legenda. Ja som chcel poznať jeho minulosť. Buď bol nadaný, v tom prípade som mohol byť ako on, alebo tvrdo pracoval, aby bol tak dobrý, a v tom prípade ma to mohol naučiť. Až potom som si uvedomil, koľko venoval tréningu, trénoval tak, ako ja nikdy v živote. V porovnaní s ním som len dieťa, ktoré sa hrá. Keď si pomyslím na fyzickú prípravu, ktorou si prešiel, hovorím si: „ Toto je cena zato aby som bol dobrý? To je kurva ťažké!“ Veľa ľudí platí zato aby trénovali, ale myslím si, že keby niekto z nich trénoval s mojim otcom jeden deň, viac by neprišiel. Tak ťažké to je. Veľa ľudí skúša trénovať ľahko „Poďme robiť parkour, je to super.“ Ale keby som vás zajtra zobral na skutočný tréning, odchádzali by ste s plačom. To je to čo musíte vedieť: budete plakať, krvácať, budete sa potiť ako nikdy predtým. O tomto vám nemôžem klamať. Keď za mnou prídete so slovami: „Chcel by som skúsiť parkour, ale opatrne, nechcem nato tlačiť.“ Potom choďte robiť niečo iné. Je to tréningová metóda pre bojovníkov. Nie je to ako „chcem sa naučiť bojovať, ale nebi ma veľmi silno, nemám to rád“. Pokiaľ ide o toto, choďte robiť niečo iné. Ak chceš byť skutočný bojovník, musíš prežiť ťažké časy.

Načo je parkour?
To je jednoduché, máme dve ruky, aby sme chytali veci. Môžeme sa chytiť vecí tak, aby sme sa premiestnili. Môžeme sa zdvihnúť, pritiahnuť. Vďaka nohám môžeme behať a skákať. Môžeme plávať. Keď plávate, viete, že je to vo vás. Nie je to bezcenná schopnosť. Nemáte povinnosť stať sa vo všetkom expertom, prežívať môžete aj tak, a o tom si myslím, že život je. V ničom sa neuzatvárajte, nemyslite si, že ste našli pravdu a rozumiete životu. Mnoho ľudí sa realizuje (otvára svoju myseľ) cez hudbu, maľbu a napríklad aj parkour. AKO, to nie je dôležité. Dôležitá je otvorená myseľ, pretože práve tak získate určitú slobodu. Myslím, že keď človek trénuje parkour uvedomuje si, čo znamená sloboda, hlavne v súvislosti so spoločnosťou. Naozaj mi to otvorilo oči. Čo však neznamená, že to bude mať rovnaký efekt aj na niekoho iného. Čo je dobré pre jedného nemusí byť nutne dobré aj pre druhého.

Čo je sloboda, ktorú prináša parkour?
Po kvalitnom tréningovom dni, po fyzickej príprave, poznáš svoje schopnosti, zistíš, že sa môžeš rozvíjať, bez toho aby ťa ostatní obťažovali. Rešpektuješ ich, ale nenecháš sa nimi obťažovať. Často sa musím obhajovať, hlavne pred políciou. Na druhej strane im rozumiem, keď ma vidia niekam liezť, môžu si myslieť, že som niečo ukradol. Takýchto náročných momentov je mnoho, dokonca začínam uvažovať, že by som sa presťahoval do inej zeme, napríklad do Thajska alebo Británie, kde policajti nie sú takou osinou v zadku.

Do Británie?
Presne! Aj keď je tam množstvo kamier. Policajti tam parkour poznajú. Zatiaľ čo vo Francúzsku sú tak otravní, aj napriek tomu, že tento šport sa začal rozvíjať práve tu. Parkour sa prvýkrát objavil v médiách pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi, ale nikto ho nepozná. Stále dostávam tie isté dotazy, stále dookola. Keď sme na ulici je to presne ako keď to pred rokmi začínalo. Som tým frustrovaný, pretože vnímanie sa nevyvíja tak rýchlo, ako sa vyvíja parkour. Keby sme len mali možnosti, aby sme mohli vytvoriť niečo dobré, ale nemáme. V súčasnosti sa každý snaží urobiť to svojim spôsobom, všetci sa pohybujeme v kruhu. Ale všetko už mohlo byť dávno hotové. Neprekvapilo by ma, keby sa veci, ktoré chcem urobiť splnili, až keď budem mať šesťdesiat a už nebudem schopný pohybovať sa tak, ako dnes. Chcel by som urobiť niečo lepšie, možno vytvoriť nejaké miesto vonku, podobné ulici, kde by sme sa mohli všetci schádzať. Vytvoril by som nadáciu a keď by sme získali pol milióna, možno milión, dva eur, povedal by som: „Ok, poďme investovať do nejakého miesta na parkour.“ Určite by som netvrdil: „Skvelé, ja si vezmem štvrtinu, pretože som zakladateľ disciplíny.“ Nie, nevzal by som si ani cent. Keby sme tie peniaze získali, tak preto že ľudia chcú mať také miesto. Potom by sme sa zišli, nejaké také miesto vytvorili a bolo by to. Keď o tom premýšľam, s peniazmi, ktoré som zarobil na filmoch a iných veciach, a rovnako je to u Yamakasi...keby sme to dali dokopy, už by to bolo. Namiesto toho chcel každý svoju cestu, s nekonečnými hádkami o tom, kde to všetko začalo, bez toho aby sme boli ochotní si pripustiť, že všetko vzišlo z jedného miesta. A tak, namiesto toho, aby sme boli jednotní, sme sa rozdelili. A teraz sme vo fáze „rozdeľ a panuj“.