Napísal: Jan Joanis Haluza

Zverejnené: 01. 05. 2018


Byť silný-Byť užitočný (preklad)

Autor: Dan Edwardes
Preklad: Andrea Orlová
Zdroj: Dan Edwardes – Being Strong: Being Useful?

Prečo robíš parkour? Prečo trénuješ? V čom spočíva význam toho rizika, ktoré vkladáš do každého skoku? Z akého dôvodu makáš na tréningoch a snažíš sa naučiť tie neuveriteľné pohyby?

Pôvodní zakladatelia parkouru tvrdili, že človek musí byť silný, aby bol užitočný. Verili, že zmysel tréningu by mal byť v schopnosti pomáhať svojmu okoliu- kamarátom, rodine, spoločnosti, neustále sa zväčšujúcej komunite parkouristov... Pôvodnou motiváciou, ktorá sa stala zrodom „art du deplacement“ (umenie pohybu, pozn. red.), ktoré dnes poznáme pod názvami parkour a freerun, bola snaha dosiahnuť stavu mentálnej aj fyzickej úplnosti, schopnosti prekonať akúkoľvek výzvu a prijať akúkoľvek úlohu. Je to utváranie seba samého pomocou skúmania, objavovania, úsilia a zároveň voľnosti, pomocou nikdy nekončiaceho tréningu a večného skúšania. To všetko vedie k jedinému cieľu, byť užitočný.

Kam sa stratila táto myšlienka? Parkour vidíme všade okolo seba, v televízii, v rôznych súťažiach, už samotné natáčanie videí sa stalo cieľom. Je toto parkour? Áno, sú tam rovnaké pohyby, fyzická sila, kontrola, obdivuhodné skoky a jedinečná ladnosť, to je nepopierateľné. Ale to je naozaj všetko? Kde je motivácia? Kde je vnútorná kvalita? Ja nie som ten správny človek, ktorý by mal na túto otázku odpovedať, to ty.

Postupne, ako táto disciplína expandovala, otvorila sa státisícom ľudí, novým vplyvom a požiadavkám, a samozrejme, sa teda vyvinula. Niekde je až sterilne čistá, inde akoby rozdelená a najčastejšie zmenená na nepoznanie. Dokázali sme ju využiť, zmeniť, zneužiť, zlepšiť, nepochopiť, niektorí ju dokonca stratili, iní naopak našli, a to všetko za krátkych 10 rokov. Za svoj život som videl bojové umenia, ktoré išli rovnakou cestou, na začiatku originálna myšlienka, v dôsledku populácie, zošedla, až sa postupne úplne stratila a jediné čo po sebe zanechala bola dávno zabudnutá idea.

No musí to tak byť? Parkour má čo ponúknuť každému jedincovi, cez pohyb vyjadriť jeho samého a odovzdať tak niečo celému svetu. Moderná spoločnosť potrebuje cítiť silu a hodnoty ukrývajúce sa v parkoure omnoho viac, ako kedykoľvek predtým. Táto sila sa však nenachádza v televíznych programoch ani v obrovských skokoch či v hľadaní sponzorov, získať ju môžeme len poznaním seba samého, zdolávaním prekážok, skúšok a výziev. Nachádza sa v tom čo nám pohyb prináša, v prekonávaní vlastných hraníc, v pokorovaní svojho strachu, a nie v pohybe ako takom.

Parkour pre mňa znamená silu ukrývajúcu sa v srdci, ktorá je odovzdávaná ďalej po celé generácie, a tým neustále, aj keď možno len po troškách, napomáhať spoločnosti, v ktorej žijeme. Keby sa to stratilo, keby sa parkour stal len ďalšou vyblednutou spomienkou, tak ako tomu bolo pri mnohých iných bojových umeniach, bol by to naozaj smutný koniec.

Som si istý, že sa tomu môžeme vyhnúť. Duch parkouru nie je len nejaký ušľachtilý koncept, ideál, vznášajúci sa v uliciach Lisses, Evry a Sarecelles. Nezostáva zabudnutý v histórii umenia, no je známy len niekoľkým vyvoleným trénujúcim. Duch parkouru existuje a žije práve v samotnom trénovaní a praktikovaní parkouru. Naše zámery, náš prístup a naše chápanie parkouru samotného ovplyvňuje jeho budúcnosť na každom našom tréningu. Ovplyvňujeme ho každou drobnosťou, ktorá má ale obrovský význam, ovplyvňujeme ho pri každom stretnutí s neparkouristami, pri každej exhibícii, pri každom skoku, behom televízneho interview a počas každej jednej diskusie. Je to živý organizmus, aktívna prítomnosť. Každá jedna drobnosť má význam.

No to, na čom záleží úplne najviac je to, čo prináša parkour práve do tvojho života, a tiež to čo ti umožňuje vykonávať.

Aký by to inak malo význam?

„Človek je súčasťou celku, ktorý nazývame „vesmír“, je časťou limitovanou v čase a priestore. Vníma sám seba, svoje myšlienky a pocity ako niečo oddelené od zvyšku...je to niečo ako optický klam jeho vedomia. Tento klam je pre nás vezením, obmedzuje náš rozhľad len na naše vlastné túžby a náklonnosť pre najbližšie osoby v našom okolí. Musíme sa snažiť oslobodiť z tohto vezenia rozširovaním svojho súcitu až dovtedy, kým v ňom nebudú všetky živé bytosti a celá príroda vo svojej plnej kráse.” – Albert Einstein